Téma mesiaca: Ostávam tu.

Keď mám voľný čas, neviem sa rozhodnúť, či si budem čítať knihu (a či to bude beletria, história alebo psychológia alebo …), či si pozriem film (a či si ho pozriem v angličtine, v taliančine alebo v slovenčine/češtine), či sa budem učiť slovíčka (alebo inú jazykovú činnosť) alebo či budem len tak počúvať hudbu alebo či pôjdem von alebo čo keby som niečo upiekla alebo vyžehlila?

A potom.. môj život je taký fádny. Školaa, bloog, stretká pre detii, učenie jazykoov, čítanie knííh, občas program s kamarátmi, pomáhanie v domácnostii, spaniee, jedenie a zaase dokola.

.. môj život je strašne fádny ..

Chcela by som cestovať, vidieť naživo fínske lesy a močiare, nórske fjordy, londýnske červené autobusy. Chcela by som ochutnať pravú taliansku pizzu sediac na jednom z rímskych námestí a navštíviť niekoľko litovských (tak sa to píše?) zámkov na ostrovoch. Chcela by som prečítať aspoň sto kníh za rok, vlastne, chcela by som byť chodiaca encyklopédia. Chcela by som vedieť aspoň päť cudzích jazykov a to do tridsiatky. Chcela by som.. Mala by som..

Neviem, kým budem (ako si zarobím raz na živobytie), neviem, či sa vydám (a kedy) alebo či si zvolím inú cestu. Celé to čakanie je strašnééé! Svet ponúka kopu príležitostí na cestovanie, stážovanie. Hovorí, že mám skúšať to a ono a potom si vybrať. A na druhej strane.. čo ak to takto má byť? Čo ak mám byť práve tam, kde som a neutekať stále preč? Neutekať v myšlienkach, v plánoch, v miestach, v životných rolách?

A potom.. neviem byť sama so sebou a so situáciou, v ktorej práve som. Stále mám poruke mobil ako záchranné koleso aj pred pár minútami ničnerobenia na zastávke autobusu. Vkuse musím niečo robiť, niečo počúvať, niečo plánovať.

.. mobil ako záchranné koleso aj pred pár minútami ničnerobenia ..

Byť v manželstve je drina. Pracovať na plný úväzok je drina. Starať sa o deti je drina. A ja na to čakám. Vlastne, niekedy sa toho neviem dočkať. Niekedy by som vymenila svoj študentský lážo-plážo život za tú drinu (ehm, ehm.. chcela som povedať, za to krásne romantické manželstvo s najposlušnejšími deťmi na svete a s bankovým kontom s – výplata sa predsa nehovorí :D).

Logicky mi je teraz úplne najúžasnejšie na svete! Iba skúškové je občas drina. Osamelosť je vždy drina. Celé to strachovanie sa o budúcnosť je vyčerpávajúca DRINA.

Život je drina. Buď budeme od neho utekať a stratíme ho alebo ostaneme dobrovoľne makať a získame ho.

Čo keby som mala trošku väčšiu dôveru v Niekoho „tam hore“, kto vidí celý môj život, má suprovo prešpekulovaný plán s cieľovou destináciou raj?! Mohla by som mať pravú radosť a skutočnú spokojnosť hneď teraz v tomto príšernom „čakacom“ období. Vlastne, už by to nebolo to nezáživné čakanie, ale ozajstný život.

Takže, ostanem? Ostaneš?

Vieš, musíme ostať. Život je príbeh, ktorého nová časť príde až zajtra a je dosť možné, že ani o týždeň sa nevyrieši tá zápletka, ktorú sa snažíme rozuzliť dnes. Nedá sa preskočiť kapitolu, nedá sa nakuknúť na koniec. Navyše, to by bol potom nudný život, keby sme si ho mohli dopredu prečítať.

.. život je príbeh ..

Ale my utekáme. Hľadáme radosť a spokojnosť inde ako tam, kde práve sme. S novými ľuďmi, na nových miestach. Zbierame nové zážitky, nové fotky, nové príležitosti.

Vonku sa už aj zotmelo a to som dnes chcela ísť von. Zase prichádza večer s kopou voľných hodín. Utečiem?

Asi by som rada ostala.

Vieš (neboj, už iba odstavec), občas rozmýšľam, aký má tento blog zmysel a či vôbec písať. Nemala by som robiť niečo viac? A potom si spomeniem, že by som nemala utekať, ale ostať.