Každý rok má svoje slovo

Niektoré veci sú pre mňa úplnou samozrejmosťou, preto mi ani nenapadne o nich písať. „Slovo roka“ je toho príkladom. Už asi štvrtý rok má každý rok nejaké slovo, tému, ktorá vo mne rezonuje každý jeden deň a riadi veľa mojich rozhodnutí, dáva smer mojej pozornosti a sprevádza ma v určitej oblasti.

Novoročné ciele sa od tohto slova odlišujú, veľakrát s ním ani úzko nesúvisia. Sú presne vymedzené, týkajú sa nejakej jednej konkrétnej činnosti, majú časové vymedzenie. Napríklad, denne budem čítať aspoň 15 minút alebo každý utorok pôjdem po škole plávať. Slovo roka ma sprevádza úplne stále.

Ako to konkrétne vyzerá?

Minulý rok som mala dve slová vyplývajúce z jedného citátu z Písma, ktorý som si vytiahla náhodne na polnočnej svätej omši. „Blažený človek, ktorému Pán vinu nepripočíta,“ Ž 32,2. Dve slová boli odpustenie a radosť. Radosť plynúca z odpustenia. Z Božieho odpustenia pre mňa aj z môjho odpustenia druhým. Týkalo sa to dvoch konkrétnych vzťahov v mojom živote.

Rok predtým som mala iba jedno slovo – odvaha. V tom roku som založila tento blog. Prakticky to vyzeralo tak, že som sa snažila každý deň urobiť jednu odvážnu vec a pre mňa to bola niekedy naozaj výzva aj v úplne malých veciach.

Tento rok má znova dve slová. Identita ničoty. Nepýtaj sa ma, ako som na to prišla. Tie slová však presne vyjadrujú to, čo momentálne potrebujem vo svojom živote najviac. Byť nikým. Obliecť si identitu ničoty. Žiť tu a teraz, nie myšlienkami v budúcnosti alebo v minulosti. Nemať plány, radšej skutky. Žiť slobodne to, kým teraz som. Ťažko sa to vysvetľuje, keď som ešte len začala a ja sama poriadne neviem, kam táto cesta vedie.

Popusti uzdu svojej kreativite

Toto je jedna z vecí, ktoré sa mi na tom najviac páčia. Rozmýšľať o svojom živote. Reflektovať predchádzajúci rok, vnímať, kam som sa pohla a čo mi naopak chýbalo. Čo chcem zmeniť.

Najprv vnímam iba zmes pocitov. V hlave mi lietajú obláčiky s nápismi možných slov. Autentickosť, identita, pokoj, ticho, tvorivosť, sloboda. Nad každým sa trochu zamyslím, nakoľko vyjadruje moje pocity. A potom sa pýtam Boha, čo chce On. Hľadám u Neho pomoc. Snažím sa to spojiť do jedného. Mám srdce na stopkách a pokúšam sa zachytiť aj najjemnejší náznak toho, čo by to malo byť. Tento rok som našla odpoveď v úryvku jednej básničky sv. Terezky z Lisieux, kde rozprávala o potrebe byť nikým. Spojila som slovo identita a ničota dokopy a bolo. 🙂

Alebo minulý rok, keď som si vytiahla ten papierik po polnočnej sv. omši a z neho si vytvorila dve slová. A rok predtým, keď som sa stotožnila s témou pápeža Františka.