Stojíš na okraji života! (List I.)

Tento list píšem Tebe, drahý môj priateľ, ktorý si ustráchaný a bojíš sa. Z predchádzajúcich listov, ktoré si mi napísal, cítiť, že svoj boj prehrávaš. Svoj boj prehrávaš, lebo si stratil vieru, nádej a lásku. Ja sa cítim veľmi slabý a dolieha na mňa bremeno zodpovednosti za tvoju dušu. Čím si teraz prechádzaš, som si prešiel aj ja, preto dúfam, že sa mi zdravie časom prinavráti a v ďalších listoch Ti budem môcť viac opísať Otca, ktorý vydal svojho Syna aj za Teba. Áno, za Teba! Viem, že si o ňom ešte veľa nepočul a ak áno, tak obraz o ňom bol možno nelichotivý…

Keď čítaš tieto moje slová, viem, že tvoja duša tancuje na hrane medzi životom a smrťou. Tancuješ na miestach, kde sa svetlo začína meniť na tmu. Kde slnko nevychádza a kde nočné hviezdy sú zahalené temnotou. Tou temnotou, ktorá sa zastrája kútikmi tvojej duše ako jarný vánok údolím plným zelene. Vánok prichádza nepozorovane a nezištne. Spočiatku ho necítiť. Tvoje dni sa stavajú všednými. Prestávaš vnímať vôňu kvetou a farbu neba. Prestávaš cítiť ľútosť nad človekom, ktorý postáva pri kontajneri a čaká, kto doň hodí aspoň kúsok jedla. Začínaš hľadieť na seba a myslieť na to, čo si pomyslia druhí, keď si pridáš novú profilovú fotku na Facebooku. Začneš druhým dávať bezvýznamný „like“ na status, ktorý sa po pár hodinách stane zabudnutým meradlom tvojej fiktívnej popularity. Tej popularity, ktorá Ťa neskôr na ulici odsúdi len preto, že nie si štýlovo oblečený. Popularity, ktorá sa stráca v dave ľudí sediacich pred monitormi alebo držiacich displej, ktorý sa stáva kompasom Tvojich životných rozhodnutí.

Ručička tohto Tvojho kompasu sa bezbreho krúti a hľadá sever. Sever, ku ktorému kráčam aj ja… Ty kráčaš s kompasom v ruke mysliac si, že smeruješ k cieľu, ale pritom zabúdaš, čo je tým skutočným severom, ktorý Ti má udávať jasný smer a cieľ. Preto mi dovoľ, drahý môj priateľ, priblížiť Ti v ďalších listoch ten môj sever, ku ktorému verím, že sa chceš dostať aj ty. Netvrdím, že to bude jednoduché, bude to bolieť, ale verím, že keď ho dosiahneš, zaplní Ťa mnohoraká radosť a pokoj, ktoré sa skrývajú v hĺbke Tvojho srdca.

Poznal som Ťa už v detstve, keď si bol ešte malým usmievavým dieťaťom. Skúšal si nové veci každý deň, nebál si sa vykročiť do neznáma. Verím, že v hĺbke svojej duše sa stále skrýva toto dieťa. Možno sa pýtaš samého seba ako môžem mať v Teba toľkú dôveru, keď viem, čo všetko si vykonal. Vedz, že dôvera sa kúpiť nedá. Dôvera sa osvedčuje v súženiach. A ja viem, že prežívaš veľké súženia.

Preto dúfam a modlím sa, že skrze moju dôveru v Teba a vďaka poznaniu, ktoré mám, a ktoré Ti odovzdám v týchto listoch, sa zrodí živá viera v Tvojom srdci. Môj starý priateľ Karl Rahner mi raz povedal, že ,,veriť znamená znášať celý život Božiu nepochopiteľnosť“. To, že zatiaľ si svoj boj nevzdal a stále hľadáš odpovede na životné kríže, je prvým znakom znášania Božej nepochopiteľnosti. Chcem Ťa však upozorniť. Nemysli si, že veriť znamená byť nerozumný. Tento fakt si všimol už v dávnej minulosti aj sv. Tomáš Akvinský. „Nikdy by som neveril, keby som nepoznal, že veriť je rozumné.“

Poznanie, ktoré mi bolo dané, je nezaslúžený dar. Toto poznanie ma vedie bližšie k Otcovi a núti ma nebyť nečinným, ale hlásať to, čo je Tebe aj iným zahalené. Budem veľmi rád, keď mi odpíšeš… Viem, že písanie listov sa Ti môže zdať staromódne, ale dúfam, že to prekonáš a odpíšeš mi. Tiež Ťa chcem poprosiť, aby si čítal moje listy ako od priateľa, ktorý s Tebou vyrastal, a ktorý Ti chce odkryť, čo je zabudnuté v hĺbke Tvojho srdca. Nepíšem a ani nebudem písať niečo, čo by už nebolo napísané tisíckrát mnohými predo mnou, ale napíšem Ti to jazykom, ktorý ti bude snáď zrozumiteľný.

S úctou, Tvoj drahý priateľ,

Tadeáš

Autor článku: Dávid Vojtech

Zanechať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *