Na okraji života

Požehnaný buď priateľ môj,

neprestal som dúfať, že mi odpíšeš. Hoci si ma pár týždňov nechával v napätí. Veľmi som sa potešil, keď som pred pár dňami v mojej schránke objavil list od Teba. Viem, že môj predchádzajúci list bol pomerne strohý, ale som rád, že Ťa aspoň trochu utešil v neľahkej situácii, ktorú prežívaš. Z hĺbky srdca ďakujem za prianie skorého uzdravenia, ktoré si mi adresoval. Môj fyzický stav sa mierne zlepšil, ale nie až natoľko, aby som Ťa mohol osobne navštíviť, aj keď neviem, či by si ma chcel vidieť.

S pokorou a zároveň s nádejou som si čítal riadky v Tvojom liste, kde si opisoval svoje najnáročnejšie okamihy života. Mnohé udalosti, ktoré si mi opísal považujem za kľúčové udalosti duchovného boja, ktorý pretvára Tvoj vnútorný pohľad. Môže sa zdať, že teraz svoje boje prehrávaš, ale ver, že vojnu si ešte neprehral. Prekvapilo ma, akou múdrosťou disponuješ. Keď si sa pri prvých náznakoch problémov obrátil na Boha a úpenlivo si ho žiadal o pomoc. V prvom liste som podcenil Tvoje vedomosti, čo mi je ľúto, a preto budem voliť slová, ktoré budú bližšie Tvojmu terajšiemu vnímaniu, aby som Ťa zbavil bremena súženia.   

S údivom som čítal, že si prestal veriť v Božiu lásku, čomu sa niet čo čudovať, keď viem, ako veľmi si o ňu stál. Ani ma neprekvapuje, že si sa nazval stratenou generáciou. Si generáciou, ktorá stratila seba samého, stratila vieru v svet, ktorý nie je len chaosom nestabilných hodnôt. Teraz však veríš v svet, v ktorom niet skutočnej Božej lásky. 

Vrátil by som sa k tomu, čomu si kedysi podľa Tvojich slov veril a v čo na rozdiel od Teba neprestávam veriť ja. Veril si v milujúceho Boha, ktorý je našim Otcom. Veril si v nebeského Otca, ktorý miluje svoje deti a ako sa žiada, prosil si ho v modlitbe o pomoc, keď prišli prvé problémy. Prosil si svojho nebeského Otca a myslíš si, že On Ti len bral a bral… V modlitbe na kolenách si odriekal prosby, keď sa u sestry objavili prvé bolesti. Modlil si sa za skoré uzdravenie svojej malej a nevinnej sestry. Veril si, že dar zdravia je znakom Božej lásky. V skorom uzdravení si chcel vidieť aj vôľu milujúceho nebeského Otca, ktorý sa o svoje nevinné deti stará o to zvlášť, keď sám si prosil o jej uzdravenie. Jej mučivé bolesti sa však zhoršovali a pripútali ju na lôžko. Návštevy nemocnice sa stali častejšími a zdĺhavejšími. Napriek tomu si neprestával veriť, a tak si si okrem úpenlivých prosieb pridal aj prísny pôst. Každý deň si dlhé hodiny strávil na kolenách v modlitbe a prosil si o vlastnú trpezlivosť a o jej uzdravenie. Z dní sa postupne stali týždne a z týždňov mesiace. Tvoja obeta v tomto období bola nesmierna. Nazval by som Ťa Božím bojovníkom, ktorý veril v nesmiernu a nekonečnú Božiu lásku. Spoliehal si sa na Jeho zásah. Na zásah milujúceho Otca, ktorý zlepší stav svojej milovanej dcérke. Oprávnene Ťa začal napĺňať hnev, keď si si uvedomil, že vlastný otec by mal urobiť všetko pre záchranu svojich detí, ale nebeský Otec neprejavoval ani najmenší náznak záujmu. Ba priam naopak, ako keby robil presný opak toho, čo si chcel. Otázku, ktorú mi kladieš je pochopiteľná … ,,Ako môže toto všetko dopustiť otec, ktorý miluje svoje deti?” A to ešte nebolo to najhoršie.

Keď zlepšenie neprichádzalo, uvedomil si si, že vidíš prejav a význam Božej lásky v potrebnej vnútornej sile, ktorú dával Boh Tebe aj Tvojej sestre. Začal si sa inak pozerať na význam Božej lásky. Zlepšenie jej stavu stále neprichádzalo a Ty si vo svojích prosbách, a pôste neochaboval, ba priam si ich stupňoval. V tom prišlo nečakané zhoršenie jej stavu a diagnostikovali jej neoperovateľnú rakovinu. Prišlo ticho, po ktorom boli zbytočné akékoľvek slová, akýkoľvek pôst…

Milujúci nebeský Otec neodpovedal, prosby nevypočul a Ty si stratil akúkoľvek nádej a vieru v Božiu lásku. Možno sa pýtaš sám seba, na čo všetko Ti to pripomínam. Na čo Ti jatrím staré rany. Azda nebolo už bolesti dosť? Azda pripomenutie bolesti, ktorú si precítil, keď si držal jej nehybnú ruku po tom, čo naposledy vydýchla, má priniesť vieru v milujúceho Otca? Nie, nemá.

Všimni si, ako si vnímal Božiu lásku na začiatku. Najskôr si si myslel, že je prítomná len vtedy, keď bude tvoja malá sestra zdravá. Následne si si myslel, že jej prejav je vo vnútornej sile, ktorú dal Boh Tebe a sestre , aby ste znášali ochorenie. Potom prišiel koniec. Všetko stíchlo. Nepočul si jej hlas, nevidel jej obrysy tváre, jej jemné zovretie dlane sa zmenilo na prázdnotu. Pocítil si prázdnotu ľudského bytia. Stratil si to, čo si tak veľmi miloval. Ocitol si sa v beznádeji, všetko bolo nenávratne preč. Ja som si skrz múdrosť veku uvedomil, že po zime prichádza jar, po beznádeji nádej, po hrôzach noci svitá deň.

Beznádej je vlastne prekážkou. Nesmieme sa jej oddávať. Pokiaľ dýchame, sme schopní pochopiť, že radosť z dobra a nádej na Jeho víťazstvo v človeku a vo svete nevylučujú obavu o toto dobro, ktoré hľadáme a nevylučujú ani strach pred zmarením nádeje. Len vnútorné duchovné bohatstvo môže zaplniť prázdnotu ľudského bytia. 

Teraz môžeš vidieť prejav Božej lásky v šťastnom nebeskom živote Tvojej malej sestry po smrti. Boh ani svojho vlastného Syna neušetril a ten mal podobné výčitky voči Nemu ako Ty. ,,Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?” kričal v agónií z kríža na svojho Otca. Jeho Syn, však svoju túžbu po Otcovej mocnej Božej ruke vyjadril slovami: ,,Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.” V týchto Jeho slovách máme nádej. Nádej, že smrťou nás nebeský Otec berie do milujúceho náručia, kde smrť a ani slzy nám už viac nenaženú strach.

Je verím v Božiu lásku, ktorá sa prejavuje v šťastnom nebeskom živote Tvojej sestry v milujúcom náručí nášho nebeského Otca. Na mieste, kde niet sĺz a ani smrti. Tento prejav Božej lásky mi v Tvojom predchádzajúcom liste chýbal… Možno si sa nad ním nezamýšľal, a ak áno, tak musíš uznať prítomnosť Božej lásky. Budem rád, ak mi v nasledujúcom liste ozrejmiš svoj pohľad aj na tento prejav Jeho lásky, ktorý som Ti ponúkol v úplnom závere tohto listu. 

S úctou, Tvoj drahý priateľ,

Tadeáš